O plemene:

  
  Vznik a pôvod SHS:
  

  Šľachtenie SHS sa začalo v 40.- tych rokoch 20. storočia, kedy nestor slovenskej kynológie- pán Koloman Slimák začal podchytávať 

  hrubosrstých jedincov sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe vyskytovali. SHS vznikol z troch pôvodných rás: Weimarský stavač, Český fúzač 

  a Nemecký drôtosrstý stavač. V roku 1944 skrížil suku weimarského stavača Monika v.d. Haraska(ÖHZB-W 931) so psom českého fúzača 

  Robby Šelle (SPKS 1294). Z tohto párenia vzišiel jednofarebný sivastý vrh. Z neho vynikala svojim výkonom a exteriérom najmä sučka Flora z 

  Karpát (SPKS 1842). Tá bola potom napárená psom- weimarským stavačom Yves v.d. Westhütte (ÖHZB-W 937). Aj tentoraz z toho bol 

  bezchybný hrubosrstý vrh. Nasledovali ďalšie párenia s jedincami plemien český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia týchto párení, 

  avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní do experimentálnej plemennej knihy zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym 

  zväzom ako hrubosrstí weimarskí stavači. To však spôsobovalo problémy, nakoľko oficiálny štandard wiemarského stavača neuznával jeho 

  hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu však bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. Až v 

  roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal slovenským chovateľom, že štandard nepozná žiadnu hrubosrstú formu 

  weimarského stavača. Od toho času bolo zakázané krížiť jednotlivé typy osrstenia medzi sebou, ak tak len s povolením hlavného poradcu chovu. 

  Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo 

  slovenských poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného slovenského plemena na pôde FCI. Prílev cudzej krvi sa zastavil v 

  roku 1970. Chovná základňa bola dostatočne široká, takže celú populáciu bolo možné rozdeliť do troch krvných línií. Celá snaha vtedajších 

  nadšencov pre chov tejto rasy bola korunovaná 6.6.1983 o 18:05 hod, kedy bol na zasadnutí uznávacej komisie FCI v Madride uznaný SHS ako 

  plemeno, a jeho štandard bol vydaný pod číslom 320.
  
  Popis pracovných vlastností SHS:
  

  SHS možno charakterizovať ako vynikajúceho všestranného stavača. Aj keď v minulosti mu bola vyčítaná pomalšia práca v poli, v súčasnosti je 

  toto plemeno plne schopné konkurovať väčšine kontinentálnych plemien stavačov, ba často ich práve svojou vytrvalosťou a temperamentom 

  predbehne. Podľa mojich skúseností hľadá s nosom v úrovni chrbtovej línie, prípadne tesne pod ňou, prevažne v cvale pred vodičom približne 

  80-100 metrov na každú stranu (často krát aj viac), primerane rýchlo k podmienkam, za akých pracuje, dobre využívajúc vietor, pričom vďaka 

  kvalite svojho čuchu mu nič neujde a priestor prehľadá do posledného miestečka. Vystavovanie je pevné a spoľahlivé, táto vloha sa prejavuje 

  možno trošku neskôr, ale do značnej miery je to ovplyvnené vedením a množstvom príležitostí, aké má daný pes a je to spravidla vždy pred   

  dosiahnutím jedného roka. Jeho veľkou prednosťou je ľahká cvičiteľnosť. Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať, čo značne uľahčuje výcvik 

  aportu. Je náruživý a prirodzený vodár, pričom aj vďaka svojej srsti často ani akoby nevnímal teplotu prostredia a vody. Na dohľadávanie raticovej 

  zveri (najmä srnčej) po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý, nakoľko má veľmi dobré vlohy pre držanie stopy, nie je zbrklý a pracuje 

  rozvážne no dôsledne. SHS je značne ostrý na škodnú zver, niektoré jedince sú vzhľadom na túto vlastnosť veľmi dobre zapracované aj na 

  diviačiu zver, ktorá sa v posledných rokoch často vyskytuje aj v nížinných revíroch.
  Povaha SHS je veľmi priateľská a milá, charakter je vyrovnaný a kľudný. V domácnosti sa vie správať ako člen a miláčik rodiny, no pri výkone lovu 

  je veľmi temperamentný, náruživý a neúnavný. Je schopný do úmoru pracovať, len aby urobil radosť svojmu vodičovi. Niekoľko jedincov z mojej 

  chovnej stanice žije bez poľovníckeho výcviku a využitia a ich majitelia na nich ako na rodinných psov nedajú dopustiť.
  
  Rozšírenie plemena:
  

  Okrem Slovenska sa malé populácie nachádzajú vo Švajčiarsku, Nemecku, Írsku, Českej republike, Francúzsku, niekoľko „prvých lastovičiek“ je 

  vo Fínsku, USA, Holandsku, Rakúsku a záujem v zahraničí o toto plemeno stúpa, hoci často krát u nepoľovníckej verejnosti. Anglicko je pre toto 

  plemeno možno povedať osobitnou kapitolou. Ku dňu 10.11.2006 je tam registrovaných 134 jedincov. Toto plemeno tu zatiaľ nie je uznané Kennel 

  Clubom, preto tu nemá svoj štandard a nie je možné ho oficiálne vystavovať, avšak jeho početní priaznivci po založení svojho klubu chovateľov a 

  priaznivcov SHS usilovne pracujú na jeho uznaní. Myslím, že vzhľadom na rýchlosť, akou tam stúpa početnosť tohto plemena (počet zapísaných 

  šteniat v rokoch 2004 – 19, 2005- 30, 2006- 35 šteniat !!!) a záujem oň, sa im to aj v krátkej dobe podarí. Vo Francúzsku bola relatívne početná 

  populácia založená na importovaných jedincoch zo začiatku 90. rokov, no postupne sa s tamojšími priaznivcami vytratil kontakt a naposledy v 

  roku 2004 tam bol vrh 4 šteniat. Je tam uznaný samostatný klub, ktorý podľa mojich informácií v minulosti vydával spravodaj, usporadúval skúšky 

  a výstavy tohto plemena a SHS sa tam aj vďaka tomu tešil stúpajúcej obľube. Bude dobré, ak by sa podarilo znovu oživiť kontakty. Síce 

  vzhľadom na genetickú skladbu populácií tohto plemena v zahraničí, nebude prakticky možné oživenie krvi našej populácie, ale spoluprácou so 

  zahraničnými záujemcami sa môže podariť oživiť záujem o toto plemeno a tým aj jeho početnosť, prepotrebnú pre ďalšie fungovanie plemena.
  
  Aktuálna situácia v chove SHS:
  

  Paradoxne plemeno slovenský hrubosrstý stavač od svojho oficiálneho uznania v roku 1983 postupne strácalo svoju pozíciu a početné rozšírenie. 

  Malý záujem chovateľov a poľovníkov spôsobil zúženie genetickej základne plemena, pričom v súčasnej dobe pri počte zhruba 30 chovných 

  jedincov na Slovensku je situácia pomerne kritická. Genetickou skladbou sa toto plemeno posunulo do skupiny ohrozených plemien, preto je len 

  na nás, aby sme ho udržali aj pre ďalšie generácie. Slovensko ako krajina pôvodu tohto plemena je v zmysle chovateľského poriadku FCI 

  oprávnená robiť zásahy do krvného zloženia plemena. Bežne využívanými formami aj u iných plemien a krajín sú metódy plemenárskej práce ako 

  osvieženie krvi, prípadne nové medziplemenné kríženie. Napríklad v prípade plemena pudelpointer urobil Nemecký chovateľský klub tohto plemena 

  novú líniu presne v zmysle Hegewaldových (tvorca plemena PP) postupov. Pre tvorbu novej línie použili kríženie suky veľkého hnedého pudla a psa 

  bielo oranžového pointera, zároveň aj kríženie (nepríbuzných k predchádzajúcim) suky bielooranžového pointera so psom veľkým hnedým pudlom. 

  Následne vytvorili niekoľko ďalších generácií, celý postup trval samozrejme niekoľko rokov, každý takto vzniknutý jedinec prešiel prísnym 

  výberom a iba najlepší sa zúčastnili ďalšieho šľachtenia. Ale dnes, aj keď situácia nie je úplne perfektná, majú novú líniu, ktorá im pomohla 

  rozšíriť genetickú základňu plemena pudelpointer a zažehnať tak možné problémy, ktoré mohli vzniknúť zvyšovaním stupňa príbuznosti (celý 

  postup je možné nájsť na www.pp-zuchtversuch.de). 
  V plemene SHS klub po analýze populácie plemena vykonanej v roku 2004 na zvodoch konaných pri výstavách psov v Banskej Bystrici, Nitre a v 

  Dvoriankach, začal s tvorbou novej línie. V roku 2005 sa vďaka obetavosti Ivana Luciaka v jeho chovateľskej stanici Kaicul narodil vrh z párenia 

  suky nemeckého drôtosrstého stavača Citra z Barbajky a psa weimarského krátkosrstého stavača Dix zo Splavu z Hosté. Pracovne výborná fena 

  a ešte úspešnejší pes, ktorý má absolvované množstvo veľkých podujatí, splodili jednofarebné hnedé a hrubosrsté potomstvo, z ktorého po výbere 

  tesne po pôrode bolo ponechaných 1 pes a 3 suky. V roku 2006 sa 2 suky ako 5 mesačné zúčastnili klubových jarných skúšok, kde predviedli 

  vynikajúce vlohy. V roku 2007 bude potrebné týchto jedincov komisionálne posúdiť a určiť im ďalšie smerovanie pre využitie v stavbe novej línie. 

  Koncom roku 2006 bola napárená hnedá suka českého fúzača psom weimarským stavačom a aj do budúcnosti bude potrebné urobiť ešte ďalšie 

  párenia medzi jedincami východzích plemien, z ktorých SHS vznikol, teda weimarského stavača, nemeckého drôtosrstého stavača a českého 

  fúzka a zabezpečiť tak dostatok vhodných jedincov pre vytvorenie nových línií, ktoré napomôžu jednak udržať dostatočný počet voľných generácií 

  v rodokmeňoch SHS, teda zvýšiť genetickú variabilitu a zároveň napomôžu zlepšeniu vlastností plemena. Je to určite beh na dlhé trate, no je to 

  nanajvýš potrebné a táto iniciatíva prišla doslova v hodine dvanástej pre toto plemeno. Chcel by som sa už teraz poďakovať tým, ktorí priložili či 

  priložia ruku k dielu a ktorým osud nášho najmladšieho národného plemena nie je ľahostajný.